zverejnené: 03. 05. 2010 1:40 (aktualizované: 03. 05. 2010 9:24)
autor: Július Kubík (príspevky autora: 279)
zdroj: aktualne.ch
poznámka:
 | |
Deravý blahobyt Slovákštátu
komentár
Július Kubík :
Veľmi by ma zaujímalo, aký honorár dostala pani Katarina Zavacka za napísany prispevok ? Myslím si, že písanie na tému Deravý blahobyt Slovákštátu je na objednávku, alebo kópija nejakého komunistického časopisu. Pani vedecká pracovníčka, mohli by ste na presvedčenie publikovať aspoň jednú formu prídelového lístka z obdobia Slovenského štátu ? Celé Vaše rozprávanie o prídelovom systéme je z obdobia 1946, čiže po vojne. Za Slovenského štátu ja si nepamätám a ani nik s vtedy žijúcich, žeby existoval prídelový systém. Čiže klamstvo pani vedecká pracovníčka. Skonfiškovanie predmetov dennej potreby to čo znamená,po právnickej stránke a tvorbe slovnej informácii ? Pokiaľ je múka a potraviny u pani vedeckej pracovníčke pani Zavackej „predmet“, tak jej IQ je na úrovni hojdacieho koňa. Potraviny muka cukor atď. nikdy neboli zaradene do skupiny “predmet“, ale „tovar“. Ďalej bezpečnostné orgány ? ozbrojených hliadok na cestách a železniciach ? Bola to polícia, alebo kto ? „úzka, finančne zabezpečená vrstva ľudí,” to bol kto ? "zásad národno-socialistických vyžaduje... ? Pani právnička slovo socialistický nebolo v slovniku ale bolo požuživane slovo "Socialný".
To, ako to bolo za Slovenského štátu pani vedecká pracovníčka, Zavacka porovnávate a hodnotíte k čomu a ku komu ? Viete aký bol kurz Slovenskej koruny a Reich marky ? Alebo Švajčiarskeho franku a Slovenskej koruny ? Tam vidno životnú úroveň, ale samozrejme. Pokiaľ by ste pani vedecká pracovníčka chcela diskutovať na tému slovenský štát, tak som Vám k dispozícii, aj pred kamerami.
Som presvedčený že neodpoviete, lebo niet odvahy, keď sa vymýšľa a klame.
Takto sa vytvára dezinformácia, ktorú si prečíta x tisíc ľudí a aspoň polovička sa stane obhajcom klamstva, ktoré bude rozmnožovať ďalej. Samozrejme, stačí sa pozrieť, kde to bolo uverejnené a vie sa kto je za tým.
07.04.2010: Deravý blahobyt Slovákštátu
Autor: Katarína Zavacká
Aktualne.sk
Prečítané 2927 krát
Tvrdenia, že za Slovenského štátu bol blahobyt, sú evergreenom jeho priaznivcov. Počuť ich predovšetkým pri jeho výročí, ale aj pri iných príležitostiach. Pretože z hľadiska verejnej mienky naozaj platí, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou, uveďme o tomto „blahobyte“ niekoľko doplňujúcich informácií.
Napriek horeuvedenej predstave sa Slovenský štát už od svojho vzniku musel vyrovnávať s veľmi vážnym problémom zásobovania obyvateľstva predovšetkým potravinami, uhlím a spotrebným tovarom. Už po roku jeho existencie bola vláda nútená zavádzať prídelový systém.
Začalo sa to vyhláškou ministra hospodárstva č. 106 Slovenského zákonníka zo dňa 14. mája 1940 o distribúcii cukru, ktorá určovala jeho mesačný prídel na osobu. Vyhláška stanovovala, že „s cieľom rovnomerného rozdeľovania cukru a zamedzenia hromadenia jeho zásob“ musela „každá hlava domácnosti“ nahlásiť u obchodníka, u ktorého zvykla cukor kupovať, počet členov svojej domácnosti. Každú zmenu v počte osôb museli hlásiť do 8 dní príslušnému notárskemu úradu aj v obchode. Distribúcia cukru iným spôsobom bola od 1. júna 1940 zakázaná.
Ani nie o pol roka vydala vláda nariadenie s mocou zákona č. 245/1940 Sl. z. o zákaze „hromadenia predmetov dennej potreby“, ktorým zakázala spotrebiteľom „hromadiť zásoby predmetov dennej potreby nad obvyklú a primeranú mieru, pre ktorej posúdenie sú rozhodné miestne pomery a počet príslušníkov domácnosti a ich životospráva.“ V praxi teda stačilo mať niečoho na polici viac, než závistlivý sused (podľa ktorého sa určili „miestne pomery“), a už sa mohol človek po udaní ocitnúť v problémoch. Na základe tohto nariadenia mohli totiž bezpečnostné orgány bez písomného poverenia či rozhodnutia nejakej inštitúcie „vstupovať do akýchkoľvek miestností“, aby mohli preveriť, či sa „predmety dennej potreby nehromadia nad uvedenú mieru.“
Trestom za porušenie nariadenia spotrebiteľom, predajcom, ale i darcom bola suma od 100 do 100 000 korún, ktorý sa mohol v prípade nevymožiteľnosti premeniť na náhradný trest väzenia od 1 dňa do 6 mesiacov. Vedľajším trestom mohlo byť skonfiškovanie všetkých predmetov dennej potreby, ktoré presahovali „stanovenú mieru“.
Následne priniesli Úradné noviny vyhlášku č. 221/1940, vydanú ministrom hospodárstva, ktorou sa ďalej rozšíril zoznam predmetov dennej potreby, ktoré sa mali predávať na prídel, o 17 položiek. Patrili k ním „múka, krúpy, krupica, ryža, fazuľa, hrach, šošovica, zrnková káva, kakao, čaj koloniálny, bravčová masť (aj umelá), maslo, slanina, čokoláda, cigória, mydlo na pranie, petrolej, sviečky a podrážkový remeň.“
Ceny všetkých tovarov boli stanovené štátom a priebežne sa menili, resp. zvyšovali. A ako sa ceny postupne zvyšovali, tak sa postupne znižovalo množstvo prideľovaných potravín na osobu. Kým 16. októbra 1940 bol mesačný prídel múky na jednu osobu stanovený na 30 kg, vo februári 1941 už klesol na 10 kg a od septembra 1941 bol prídel múky a chleba pre jednu osobu limitovaný nasledovne: 2,5 kg určenej na varenie a 4,5 kg múky na pečenie chleba, čo vychádzalo na 200g chleba denne. Deti do jedného roka mali nárok na 1 kg múky mesačne. V januári 1942 už klesli mesačné dávky múky na osobu na celkovo 5 kg, z čoho 2 kg boli určené na varenie a 3 kg na chlieb. V januári 1943 dávky tejto základnej suroviny klesli na mesačne 1,5 kg múky na varenie a 3,5 kg na chlieb, pričom dávka cukru už klesla na 750 g mesačne.
Prídelovým spôsobom sa predávalo i mlieko. V novembri 1942 mali deti do 1 roku nárok na 0,7 l a deti do 14 rokov na 0,5 l mlieka denne. Dospelí mali nárok na jedno deci mlieka a pri nedostatku sladkého mlieka im mohlo byť nahradené kyslým.
Každá predaná potravina pritom musela byť občanovi zaznamenaná v odberovej knižke. Navyše, ani prídelový systém ešte nezaručoval, že potraviny alebo iný tovar, na ktoré síce mal občan podľa prídelových knižiek nárok, naozaj aj vždy dostal. Nebola totiž záruka, že v obchode daný tovar aj bude. Preto sa popri regulovanom trhu vytvoril i paralelný, riskantný a drahý čierny trh. Vláda naň začiatkom roku 1940 zareagovala zriadením ozbrojených hliadok na cestách a železniciach, ktoré mali kontrolovať cestujúcim batožiny a habať takto získané potraviny.
Treba pripomenúť, že existovala i iná cesta, ako získať potraviny a spotrebný tovar, a to regulovaný „voľný“ trh, na ktorom však vládli ceny v násobkoch tých prídelových. Kupovať takýmto spôsobom si mohla dovoliť iba úzka, finančne zabezpečená vrstva ľudí, pretože mzdy boli veľmi nízke. Niektorí poslanci na to síce upozorňovali aj počas diskusií v Sneme, no do riešení mali ich reči ďaleko.
Vráťme sa však k reguláciám spotreby. Okrem mnohých príkazov a zákazov sa minister hospodárstva venoval aj publikovaniu receptov, z ktorých azda najzaujímavejšia je receptúra na povinnú výrobu tzv. „národného chleba“. Stanovovala nielen množstvá, ale i typ použitých surovín. Museli sa podľa nej riadiť aj pekári, ktorí nakupovali múku v mlynoch.
Na prídel bolo aj mäso. Tu sa zasa ministerstvo hospodárstva tvorivo realizovalo vyhláškou z 5. mája 1941, ktorou pre všetkých občanov zavádzalo „bezmäsité dni“. V stredu a v piatok bolo v hostincoch i v domácnostiach úradne zakázané pripravovať „rezne, mleté mäso, vyprážanú hydinu, cigánsku pečeň, vyprážané ryby, vyprážanú zeleninu všetkého druhu, hrianky, dolky, šišky, fánky, vyprážané zemiaky a palacinky.“ Týždenný prídel mäsa na osobu bol v tom čase 400 g, no vzhľadom na jeho ceny sa i tak jedávalo v rodinách veľmi málo.
Predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie zasa reguloval zvláštnou vyhláškou č. 44/1943 dokonca aj spôsoby a materiál, ktorými smeli obuvníci podbíjať topánky. Tento výsek zo štátnych regulácií zásobovania je, pochopiteľne, veľmi obmedzený. Nezmieňujem sa o uhlí, dreve, šatstve, topánkach, mydle a iných tovaroch.
Vzhľadom na predbežnú cenzúru tlače, ktorá bola na Slovensku zavedená už od októbra 1938, sa o problémoch v zásobovaní a o nespokojnosti občanov nesmelo v novinách písať. Údaje si teda musíme hľadať v iných dobových zdrojoch. Napríklad, zostavovatelia „všeobecnej situačnej správy“ Ústredne štátnej bezpečnosti z 15. júla 1943, adresovanej Kancelárii prezidenta republiky, ktorá sa zmieňovala o výskyte protištátnych letákov, výslovne žiadali organizáciu masívnych mediálnych kampaní, ktorými by bolo obyvateľstvo ideologicky „prevychovávané“. Ani po štyroch rokoch „blahobytu“ nebolo totiž dostatočne nadšené.
Dobovým slovníkom: „Politická prevýchova ľudu podľa zásad národno-socialistických vyžaduje, aby táto otázka bola – menovite v našich denných časopisoch – stále na pretrase a aby bol širokému čitateľstvu takto pochopiteľným spôsobom stále vysvetľovaný rozdiel medzi politikou národne-socialistickou a politikou inou, hlavne demokratickou, komunistickou.“
Súčasne napríklad ÚŠB zaznamenala, že „v Bardejove je nedostatok mydla natoľko, že niekde sú ľudia značne zavšivení.“
V novinách a v rádiu sa nesmeli uverejňovať správy dotýkajúce sa „výroby, obsahu a spotreby vecných prostriedkov“, negatívne zmienky o cenách, mzdách a pracovných podmienkach, nesmelo sa v nich debatovať ani o výškach nájomného, ktoré bolo veľmi vysoké. Zakázané bolo zverejniť „anonymné a paušálne obvinenia zásobovacích miest a orgánov z chýb a nedostatkov“ a taktiež správy „o výsledkoch úrody a produkcie surovín, tovarov a o stave ich zásob.“ Zákaz sa vzťahoval i na správy o prípadnom vývoze produktov, ktoré boli na prídel. Cenzúra obmedzovala aj hospodárske správy zo zahraničnej tlače, ktoré sa týkali Slovenska. Tie sa nesmeli uverejniť ani citovať, ak sa v nich číselne poukazovalo na hospodársky stav Slovenska za plynúci a predošlý rok. Pritom išlo o správy z oficiálnych médií „spriatelených“ štátov.
Rýchlejším a spoľahlivejším spôsobom, ako umlčať a zbaviť sa nespokojných občanov, ktorí nepochopili výhody „národne-socialistickej“ politiky, bola celá škála trestov, od spoločenskej izolácie, ekonomických postihov, až po väzenie a nútené práce. Na svoj negatívny postoj k ľudáckej reprezentácii takto doplácal napríklad spisovateľ a legionár Jozef Gregor Tajovský, ktorého divadelné hry sa v Slovenskom národnom divadle až do jeho smrti nesmeli hrávať, a tak prichádzal o tantiémy. Zimu roku 1939/40, ktorá k jeho smrti v máji 1940 zrejme prispela, teda trávil v chlade nevykúrenej domácnosti, lebo nemal na uhlie.
Ak sa občan vyjadroval negatívne o akejkoľvek neželanej téme, vrátane zlyhávajúceho zásobovania, minister vnútra mal dokonca právo poslať ho na nútené práce do ilavského koncentráku, kam sa dostávali občania bez rozhodnutia súdov. Takto dopadli za svoje výroky napríklad Štefan a Martin Svrčekovci zo Šarfie v marci 1942, ktorí si nedali pozor na jazyk v prítomnosti udavača, miestneho veliteľa Hlinkovej gardy. Archívny zápis tajnej polície nám ich verejne vyslovené názory na „blahobyt“, ktorý práve prežívali, zachoval takto: „J...m im Boha ľudáckeho, to máme ministrov, už neni ani bagančov, za chvíľu nebude ani čo jesť. Môj brat bol narukovaný a nedostal ani haliera. Česko-slovenská vláda dala mi p...u a slovenská to samé. Slovenských ministrov treba povešať za vajcia.“ K tomu druhý z bratov pridal politicky vyhranenejšie vyjadrenie: „Nech žije Hodža, nech žije československá republika, nech žije Beneš, sláva Benešovi. Čo sú to za ministri, že už ani baganče nemáme a čo chvíľu bude hlad.“
Samozrejme, aj v tomto režime, podobne ako v komunistickom, existovali ľudia, ktorí z neho dokázali ťažiť. Jeden sa dostal k vysokej funkcii, kde sa nechával bezostyšne korumpovať zúfalými rodinnými príslušníkmi politických väzňov, inému pridelili byt vyhnaného suseda, tretí počas „prehliadok“ konfiškoval do vlastného vrecka... možností bolo neúrekom. Avšak pre občanov, ktorí nemali (a odmietali mať) priame väzby na režim, s ktorými sa spájali spomenuté výhody, nebolo prežívanie tohto prvého štátom organizovaného „blahobytu“ na Slovensku vôbec ľahké. O to viac si treba uctiť tých ľudí, ktorí sa dokonca aj v tejto situácii dokázali deliť s tým málom, čo mali, a pomáhali tak prežiť tým blížnym, ktorí sa museli pred ľudákmi a ich „blahobytom“ skrývať v priamom ohrození života |
