Kniha od M. Fishera je absolútne pravdivé konštatovanie skutočnosti „KAPITALIZMU“ v porovnávaní s minulosťou. Niet pochybnosti v tvrdení, že kapitalizmus, je dnes jediná cesta funkčnosti našej spoločnosti. Myslím si, že nebol problém naskočiť do kapitalistického vlaku nášho života. Skutočnosť to potvrdila, premenu s komunistickej spoločnosti do kapitalistickej, prešla v realite bez hluku : „zamatova revolucia“ ! „každý podľa svojich schopnosti a možnosti“.

 

Ukázalo sa, že ľudia na úrovni poľnohospodár, robotník, remeselník a stredná vrstva odborníkov, zostala hodnotou na svojej profesionálnej kvalifikačnej úrovni. Bohužiaľ premena, otvorila dvere dokorán špekulantom a parazitom. Systém, ktorý bol spustený uprednostňoval iba špekuláciu a podvody. Viac menej, bolo to vedené úmyselne o tom niet pochybenia. Vytvorila sa vrstva privilegovaných, ktorí sa zapojili do reťazca sluhov, ovládačov sveta. Vyznieva to možno smiešne, ale čas ukáže skutočnosť.

 

Všetci skúšali špekuláciu v každom smere, od gangstrov i preoblečených žralokov do šiat podnikateľov a politikov. Niektorí sú miliardári a iní už nie sú na tomto svete. Prebudený zákon džungle silnejší požiera slabšieho. Niet  iného vysvetlenia.

 

Dnes, kto dá svet do civilizovaného chodu, bude skutočný mesiáš. Všetci schopní analytici vedia rozobrať skutočnosť v akej sa nachádza svet, ale žiaden nedal víziu riešenia zo situácie. V riešení treba rátať so všetkým existujúcim na svete, dobrom či zlom. K tomu treba aj ochotu všetkých a to je úloha viac ako nemožná. Prehlbuje sa každým dňom priepasť medzi chudobou a bohatstvom. Bohatstvo sa stáva rakovinou doby a ľudia sú čoraz viac sebeckejší, pohŕdajú rakovinou. Chcú všetko a hneď.

 

Bohatstvo z výsledkov práce je brané ako samozrejmosť šikovnosti. Avšak dnes bohatstvo sa nenadobúda pracou, ale špekuláciou a podvodmi. Na špekuláciu a podvod stačí veľmi krátky čas a užíva ho majiteľ hneď. Nie je to chyba špekulantov a podvodníkov, ale zákonov, ktoré to umožňujú. Zákony tvoria poslanci a poslancov si volíme akoby demokraticky sami.

 

Keď by som chcel hovoriť o možnosti dať veci na správnu koľaj života, jedine politická forma je priama demokracia, čiže „referendum“ môže ukončiť aktuálnu anarchiu sveta.

 

Keďže kapitalizmus je doposiaľ jediná možnosť funkčnosti svetovej ekonomiky je treba aby sme skutočne spoločne všetci dobrí i zlí, bohatí i chudobní, pustili sa do realizácii

 

k ľuďom, zvieratám a prírode na celom svete.

 

      

 

     

 

Prečo je dnes ľahšie predstaviť si koniec sveta než koniec kapitalizmu? Týmto citátom filozofa Slavoja Žižeka sa začína útla, niečo vyše stostranová knižná prvotina britského kulturológa, publicistu a vysokoškolského učiteľa Marka Fishera. O tomto citáte predovšetkým táto kniha je.

Mark Fisher: Kapitalistický realizmus: neexistuje žiadna alternatíva?

 

Čo znamená "kapitalistický realizmus"? Je to stav spoločnosti, v ktorej sa ako samozrejmá a nespochybniteľná idea prijíma presvedčenie, že kapitalizmus je jediný systém, ktorý je realistický. Inými slovami, že akékoľvek premýšľanie o alternatívach je v lepšom prípade neplodným snením, v horšom prípade priamo zločinom proti ľudskej prirodzenosti.

Na rozdiel od autoritárskych a totalitných spoločností, kde ideológia vychádza z jedného centra, kapitalistický realizmus nepotrebuje svoje politbyro či ústredný výbor. Dozor nad myšlienkami o spoločnosti a o svete vykonávajú na všetkých úrovniach a vo všetkých sociálnych sférach ľudia sami.

Niektorí preto, lebo takýto svet im nahovára, že ich chamtivosť a prázdny egoizmus sú nielen prirodzené, ale dokonca žiaduce vlastnosti, ktoré prinášajú ako vedľajší účinok spoločenské dobro: vrcholom humanizmu je vaša charita a to, že keď ste bohatý, "dávate zarobiť aj ostatným". Iní sa stávajú agentmi systému z pudu sebazáchovy: je takmer nepredstaviteľné nahlas uvažovať o tom, že nežijeme v "najlepšom zo všetkých možných svetov", a udržať si miesto vo firme ovládanej inými agentmi. Iných vedie obyčajný konformizmus, túžba splynúť, ďalší trpia intelektuálnou nepoctivosťou, ktorá im nedovoľuje rozvíjať kritické myslenie...

Ak máte pri týchto slovách pocit ľahkého slovenského déja vu, potom je Fisherova kniha určená práve vám.

Kapitalizmus nie je mŕtvy – on len tak smiešne zaváňa
V systéme, ktorý o sebe tvrdí, že najviac vyhovuje ľudskej prirodzenosti, a ktorý vydáva obyčajné ľudské konštrukcie (napríklad neoliberálnu ekonomickú školu) za takmer prírodné zákony, je možná akákoľvek absurdnosť.

Politici a ideológovia, ktorí sa dušujú, že štát je brzdou slobody a že nesmie nijako zasahovať do našich životov, pokojne vybrakujú štátnu pokladnicu a za tieto peniaze pošlú vojakov kamsi na opačnú stranu zemegule – aby tamojším obyvateľom pomocou riadených striel zasiahli do ich životov a "vysvetlili" im, aký štát si majú postaviť. Manažéri, ktorí nešetria nadávkami na neznesiteľnú byrokratickosť štátneho aparátu, zaplavujú svojich podriadených nezmyselnými obežníkmi a monitormi, ktoré majú simulovať duševnú prácu. Vzdelávanie sa sústreďuje nie na kvalitu výučby, ale na efektívnosť skúšok: každá vláda cíti za svoju povinnosť prísť s "reformami", ktoré pre učiteľov a profesorov znamenajú v konečnom dôsledku len ďalšie dotazníky.

Absurdné je aj tvrdenie (ktoré sa prijíma ako samozrejmosť), že kapitalizmus, trhová ekonomika a demokracia sú nerozlučne späté, ba dokonca, že sú to synonymá. Fisher v rozhovoroch upozorňuje, že je chybou, keď kritici kapitalizmu démonizujú trh – iba tým dokazujú, že aj oni podľahli "samozrejmosti" uvedeného tvrdenia. Nielenže trh tu bol aj pred kapitalizmom, ale súčasný kapitalizmus pracuje proti nemu. Globálne firmy, s rozpočtami prevyšujúcimi HDP nejedného štátu, dlhodobo financujú nadácie a think-tanky, šíriace étos neregulovaného trhu, ktorý vraj jediný spravodlivo oceňuje individuálnu iniciatívu. V skutočnosti odbúravanie regulácie znamená koniec ochrany, ktorú mali na trhu individuálni podnikatelia a malé firmy. Priestor obsadzujú giganti a jednotlivci sa ocitajú na spodku potravinového reťazca. Osobná iniciatíva sa obmedzuje na podliezanie šéfovi v niektorej z veľkých firiem. Samozrejme, formou obežníkov a "osobných auditov".

Intelektuáli vraj žijú v slonovinových vežiach, kým manažéri dennodenne zápasia o prežitie v tvrdých, ale spravodlivých trhových podmienkach. Globálna kríza názorne predviedla, aká je skutočnosť. Univerzity a vedecké pracoviská bojujú o každý cent z grantov či pôžičiek, ktoré by im umožnili pokračovať v práci, zatiaľ čo sa všetci skladáme na záchranu finančných inštitúcií a korporácií, ktoré celý tento zmätok zapríčinili. Medzitým za tie isté peniaze tie isté think-tanky šíria staré evanjelium v trochu pozmenenej podobe: v žiadnom prípade vraj netreba meniť pravidlá hry (v skutočnosti iba jediné pravidlo, ktoré hovorí, že žiadne pravidlá neplatia) – stačí iba zlých a skorumpovaných manažérov vymeniť za dobrých a bezúhonných a ide sa ďalej. Až po ďalší krach.

Stále viac zamestnancov je nútených urobiť zo seba "firmy". Namiesto vzťahu zamestnávateľa a zamestnanca, v ktorom majú obe strany záväzky a povinnosti, nastupuje vzťah "odberateľa" a "dodávateľa" práce. V legálnej praxi to znamená, že odberateľ nemá voči dodávateľovi v podstate žiaden záväzok. Namiesto vyhodenia z práce nastupuje vypovedanie zmluvy. Človek, ktorý nebol zamestnancom, ale "dodávateľom práce", sa nielenže ocitá bez práce, ale nemá ani nárok na akúkoľvek ochranu zo strany štátu, pretože sme vraj všetci účastníci neregulovaného trhu a štát predsa do takého trhu nesmie zasahovať. Jednoduché a účinné. Táto neistota, v ktorej musia byť všetci pripravení začínať znova a znova od nuly (až na firmy, ktoré využívajú štát mnohonásobne viac než jednotlivci), je vydávaná za požehnanie spoločnosti, ktorá vraj vôbec nie je ideologická, no zato vraj najviac vyhovuje "ľudskej prirodzenosti".

Na všetky sociálne neduhy vyplývajúce z takéhoto života, počnúc rozpadom rodiny a končiac zločinom, sa potom ako jediný spoľahlivý liek ponúka jalové moralizovanie konzervatívnej ideológie. Zväzok cynickej technokracie s konzervatívnym ospravedlňovaním status quo nebol nikdy dokonalejší ako v súčasnosti.

Vzdelanie a univerzitný background autora neznamenajú, že by mal čitateľ pred sebou súbor definícií alebo ťažkých analýz. Fisher – okrem iného autor populárnej internetovej stránky k-punk – ponúka opis marazmu dnešnej západnej spoločnosti, pretkaný príkladmi z popkultúry, filmu a literatúry. Nezaprie pritom dedičstvo frankfurtskej intelektuálnej školy a jej nástupcov (Marcuse, Fromm, Adorno, Habermas a iní), vrátane odkazov na psychoanalýzu, s ktorými môže mať nepoučený čitateľ problém, no ktoré sú určite hodné záujmu i polemiky.

Fisher nešetrí nikoho. Klasická ľavica zaspala dobu svojím slovníkom aj riešeniami, ktoré ponúka. Utápa sa v spomienkach na niekdajšie porážky, pričom nedokáže opustiť ani starú a bezcennú terminológiu pri opisovaní ekonomickej a sociálnej reality. Nové a radikálne ľavicové hnutia sa zasa najviac vybíjajú v kladení hysterických požiadaviek, o ktorých je všetkým vopred jasné, že sú nesplniteľné.

Uvedené naznačuje, že čitateľ, ktorý by v knihe chcel hľadať dôkazy o nemorálnosti ľavicového myslenia – alebo, naopak, azda návod na nejakú revolúciu – bude najskôr sklamaný. Fisher nestrieľa z Aurory, ani sa neoddáva sentimentálnemu fňukaniu. Kapitalistický realizmus je "iba" ďalším príspevkom k diagnóze stavu, do ktorého dospela západná spoločnosť – či už ju budeme nazývať postmodernou, post industriálnou, alebo jednoducho kapitalistickou. Je príspevkom do politickej diskusie, v ktorej sa veci hodnotia s odstupom a ktorej účastníci si nemýlia svoje vlastné predsudky s argumentmi. Diskusie, v ktorej sa žiadna myšlienka vopred neodsudzuje ako nemysliteľná. Jednoducho, takej diskusie, aká na Slovensku neexistuje.