autor: Július Kubík (príspevky autora: 279) zdroj: 11. augusta 2009 poznámka: Pavel Kopecký, politológ

Niektoré veci majú ZSSR a Ruská federácia predsa len spoločné. Napríklad suverénne najväčšiu rozlohu na zemi. Alebo počet obyvateľov, najpočetnejší medzi štátmi, ktoré nejako územne súvisia so starým kontinentom.

Ďalej vplyvný vojensko-priemyselný komplex, armádnu mašinériu s množstvom nukleárnych zbraní postačujúcich na zničenie všetkého živého, spleť tajných služieb či kozmický výskum, ktorý mimochodom vyviezla do susednej Číny. Predovšetkým však vlastné ohromné strategické zásoby ropy a zemného plynu. Vplyv prípadných ťažkostí s dodávkami surovín ukázala tzv. druhá plynová vojna medzi Moskvou a Kyjevom. Januárové prerušenie dodávok, ktoré silne zasiahlo Slovensko a Balkán, odhaľuje potenciál energetickej (ne)bezpečnosti. Putinovské Rusko to až príliš dobre vie, takže energickosť predákov "ruského medveďa" bude aj naďalej sprevádzať energiu fosílnych palív. Varovanie pred novou "studenou vojnou".

Súčasná formálna hlava "riadenej demokracie" Dmitrij Medvedev, začal funkčné obdobie - rovnako ako jeho predchodca v úrade - víťaznou vojnou. Taktiež na kľúčovom Kaukaze. Bleskovo zničil pokus Gruzínska o "blitzkrieg" proti Osetsku a Abcházsku, čím impérium de facto vrátilo úder tvorcom "narkotickej štátnosti" Kosova. Potupilo totiž "demokrata" Saakašviliho, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou zohral úlohu "murína" určitých militantne konzervatívnych kruhov v USA, kde práve prebiehal zápas o prezidentský post. Ale pretože prehrať po Bushovi by bol husársky kúsok, triumfoval mediálne vďačný Obama, ktorý neodmieta plné členstvo východného obra v NATO.

V poslednom čase skúšajú stredoeurópski staromilci vyhodnocovať súčasné Rusko ako takmer totožné geopolitické nebezpečenstvo, akým bol nesporne Sovietsky zväz. Oveľa bližšie realite modernej geopolitickej rozvahy o súčasnom členovi G8 leží jeho produktovodná spolupráca s Tureckom. Ankara prikyvuje na projekt vážne konkurujúci koncepcii bruselskej energetickej nezávislosti. Okrem iného tak pre tradíciu, pretože stále žije v Atatürkovom odkaze, ktorý sa s boľševikmi cítil spriaznený pre konflikt so "zlými imperialistami". A pretože EÚ prijme do svojich radov radšej Island ako problematickú maloázijskú krajinu, Moskva je vhodným spojencom. Obe neprehliadnuteľné entity s výraznými bezpečnostnými kapacitami tak môžu robiť drahoty, zdôrazňovať svoj význam, vypichovať, že bez nich to nepôjde.

Dejiny dokazujú, že vylúčenie nepatrí vždy medzi účinné riešenia medzinárodného napätia. Klasickým príkladom bolo sovietske Rusko. Ak nechceme to dnešné opäť porovnávať, mali by sme akceptovať, že skutočné nebezpečenstvo je dnes inde. Moskva, nezahnaná znovu do nežiaducej spolupráce, nám s nimi môže výdatne pomôcť.