Tak pán kolega s veľkou pozornosťou som si prečítal Tvoj komentár k udalostiam 21. augusta 1968. Nezastavil by som sa nad tým čo píšeš, roky na to máš, ale obsah mi tak celkom nepasuje k tomu čo som prežil a čomu som bol zúčastneným svedkom.

 

Ja som to prežil na letisku. Pracoval som v Československych Aeroliniach, ako letecký mechanik, na nočnej smene, spolu s pánom Kovačičom a majster, pán Hatnančik, ktorý bol s nami, ako šéf. Nič mimoriadne, na mne bola rada kontrolovať lietadla IL 14 ktoré sa križovali na letisku IB o 23 h. Do Prahy z Košíc a do Košíc z Prahy. V tom V tom čase boli prinútené pristáť lietadla východných Nemcov Interflug čo leteli do Burgasu a Varny začalo to mať citrónovú prichuť. Vraj je nejaké cvičenie nad Maďarskom atd. nič mimoriadne v letectve.

 

Ale, keď vo výpravni, kde sa nachádzala cela plejáda pilotov, colníkov, pohraničiarov čo prišli na odbavovanie Nemeckého Interflugu a z radia prišla správa, zo sadania UV KSČ, kde sám pán Dubček povedal, že vojska Varšavskej zmluvy prekročili Československé hranice a prosil občanov, o zachovanie rozvážnosti, aby neútočili na vojakov, že sa situácia vyrieši. Bolo nám jasne, že sme svedkovia mimoriadnych udalosti. Nikomu nebolo do reči a každý sa rozišiel po svojej prací. Po polnoci letisko už bolo obkľúčené. Služobne auta a aj autobusy mohli premávať s cestujúcimi a posádkami na hotely. Keď sa začalo rozvidnievať, ruské vojsko začalo pristavať a sami si zainštalovali navigačne zariadenie na pristavanie lietadiel Antonov s vojakmi. Vojaci začali obsadzovať dôležité body na letisku. Hľadali „radiostanciu“ podával som im tranzistor, na ktorom sme pri vchode do hangáru aj s T. Kovacicom počúvali správy. Odpovedali rozčúlené „Durak, ne taku, balšiu“. Nuž mohol by som ešte dlho rozprávať, ako a čo sme robili, ako som požičal  ľudom z Televízii biele montérky, aby mohli filmovať lietadla a vôbec to čo sa robilo na letisku. Ako sme s Janom Husakom pripravovali pohostenie na letisku pre jeho otca pred odletom do Moskvy. Pristalo TU-čko s Prahy so Svobodom a aj Bilak bol vo dverách lietadla a brali Husaka do Moskvy. Je to rozprávanie na jednu knižku, lenže pán kolega a teraz k Tvojim spomienkam. Nepočul som a neviem o žiadnej helikoptére čo Ťa tak vyrušila v noci. Keď nejaká helikoptéra lietala, tak by to mohla byt len Ruska, alebo by musela vzlietnuť z miesta čo mali pod kontrolou Rusi a tam som bol a o tom neviem. Potom v meste som bol pri tanku čo bol zablokovaný pred Pravdou, ale žiaden piesok som tam nevidel a prosím Ťa, nebuď smiešny, kto by pustil deti von, do takej situácie. A potom, kde by tie deti dávali piesok do motora ? Vieš vôbec, ako je konštruovaný tank ? Ani v najväčšej pieskovej búrke sa nedostane piesok do motora. Môžem Ti povedať, že čoho som bol svedkom, ako mladí Hpppie robili reálny odpor. Dokonca vyliezli na tank a keď sa otvoril priklop, tak skákali po ňom a liezli po rúre a hádzali niečo do rúry tanku. Tanky boli zablokovane, potom sa tam strieľalo a zastrelili jedného človeka a taktiež na schodoch Univerzity zastrelili študentov. To si už nevidel, alebo ani nepočul, pán kolega ?   

 

To všetky Tvoje príspevky sú také ? Keď chceš byť zaujímavý, vyber si nejakú inú tému, ale 21 august bola jedna seriózna komédia s celou inscenáciou a Ty a ani ja na KGB nemáme, aby sme to odhalili. Takže, keď nemôžem odhaliť pravdu, tak aspoň nebudem rozprávať hlúposti.  Na môj názor sa môžeš pozrieť čo som napísal z odstupom času a myslím si, že nie som vôbec ďaleko od pravdy.  

 

 

Ako sa pozerá západná Európa na 21 august 1968 ?   na   Slovak-Hyde-park

 

 

Bolo síce už dávno po Veľkej noci, tá augustová streda bola krásna, slnečná. Ale pre tých, ktorí ju zažili, to bola najškaredšia streda v živote. Veľa som tú noc nenaspal. Celý čas nad mestom krúžila helikoptéra. Reku, ráno zistím, ktorý idiot ľudí nenechal spať a urobíme kravál. Tých idiotov bolo 600-tisíc a bol to ich najmenší prehrešok.

 

Hneď zrána sa začali tvoriť fronty. Pred benzínkami, pred potravinami. Ľudia sa obávali, že nás tie kobylky vyžerú. A vo frontách čierny humor, ktorým si naše národy vždy uľahčovali tragické chvíle. "Všetkých nás odvezú na Sibír," vraví optimista. A pesimista? "Hovno, peši pôjdeme."

 

Podľa Brežneva motorom celej našej "kontrarevolúcie" bola tlač. Redaktori Smeny rýchlo odmontovali tabuľku pri vchode s názvom redakcie. Až potom si všimli metrový neón na streche – Smena. Pred redakciou Pravdy parkoval tank s namierenou hlavňou a bežiacim motorom. Okoloidúca tatra pri ňom vysypala náklad piesku.

 

A 6- až 10-ročné detičky zahádzali motor pieskom až sa zadrel. Vojačikovia nemali chuť strieľať do detí. V Pravde sme mali kolegov, ktorých sme volali "konzervy". Tí chytali dych a čakali, ako sa to vyčíri. Ostatní sme sa pustili do výroby ilegálneho vydania. S regionálnymi redaktormi a rozhlasákmi sme zozbierali informácie z celého Slovenska. A namiesto povinného záhlavia "Proletári celého sveta..." duša odbojnej redakcie Renáta Ružičková vymyslela "Heslo na 1. deň okupácie". A bol ním citát z Marxa odsudzujúci okupácie. Aj na múroch sa objavovali heslá v azbuke: "Otec osvobodíteľ, syn okupant." Smädní, dezorientovaní vojačikovia v tankoch a transportéroch boli čoraz nervóznejší. Mnohí si mysleli, že sú v západnom Nemecku. Boli prvé obete na životoch. A kedykoľvek hrozil masaker. Bolo treba tanky dostať z miest. Okupačný veliteľ na rokovaní s našimi predstaviteľmi určil vari 17 podmienok. Medzi nimi zákaz používať slovko "okupácia". A Pravda mala skončiť s heslami na 2., 3., a 10. deň okupácie... Veliteľ nám odkázal, že by nám časom došli nielen citáty, ale aj číslovky. S číslovkami pravdu nemal. Do 7 300 by sme vydržali.

 

Ako vždy v pohnutých dejinných okamžikoch nás pálila otázka: brániť sa? Rusi potrebovali ako soľ aspoň náznak ozbrojeného odporu. Nejaký rukolapný dôkaz kontrarevolúcie. Proti 600-tisícovej armáde sme mali vojenské šance ešte menšie, ako po Mníchove. A dá rozum, Západ by kvôli nám do tretej svetovej vojny nešiel. Rešpekt k Jalte. Mali by sme cintoríny plné hrdinov.

 

Už z rána sa z mesta ozývala streľba. Keby sme mali doma samopal, moja manželka mi ho v prvom impulze strčí ruky ako Čapkova Matka: "Na a choď!" Keď som po chvíli odchádzal (prirodzene bez samopalu), tíško zapípala: "Pozor, nech ťa nezastrelia. Chcem ťa živého." No – ako všetky manželky, matky, sestry, o deťoch ani nehovoriac.