autor: Július Kubík (príspevky autora: 279)

 Určite každému z nás sa stalo, že sme nedostali odpoveď na písomnú korešpondenciu či už súkromnú, alebo administratívnu.

Koho viniť za túto skutočnosť ?

V prvom rade je to Pošta, ktorá má za úlohu prevziať a doručiť korešpondenciu. Ale pošta je len doručovateľom korešpondencie a odpovedať je už záležitosťou adresáta. (v podstate Pošta na 99 % je spoľahlivá).

Spravil som novinársky prieskum s otázkami pre politikov a podnikateľov v roku 1997. Na anketu reagovalo len 80 % opýtaných z 300 poslaných listov. Tí čo neodpovedali, boli politici a podnikatelia z hornej vrstvy.

Pre niektorých, ktorí odpovedali som po určitom čase napísal reálny list a prekvapením bolo, že vôbec nereagovali, čiže to, čo odpísali v prieskume, nebola pravda. To znamená, že papier znesie všetko, ale osoba je v podstate stále rovnaká.

Odpovedať na korešpondenciu má byt samozrejmosťou. Tón a obsah odpovede urči ten, ktorý odpovedá.

V koncepte spoločenského správania je zakódované, každý list adresovaný osobne na jedinca má dostať odpoveď.

Z ankety je ponaučenie, že väčšina ľudí zvlášť politikov a podnikateľov vôbec nepozná spoločenskú etiku korešpondencie.

Z mojich skúsenosti môžem s určitosťou povedať, že len malé percento ľudí, ktorí sú oboznámení s listom im adresovaným, neodpíšu. Ale bohu žiaľ, problém je v organizácií a listy adresované politikom sa k ním nedostanú.

Napríklad známy politik na Slovenskej politickej scéne, o ktorom každý vedel, že organizáciu stretnutí a odpovede na korešpondenciu nerobí on, ale jeho sekretárka. Nebolo iného východiska, ako v prvom rade presvedčiť ju, aby sa človek mohol dostať k politikovi. A čim to trvalo dlhšie, tým si ona robila väčšie právo rozhodovania a došlo to až tak ďaleko, že povedala ministrovi : keď som Vám to povedala, tak je to, ako by Vám to povedal ON.

Dvojica sa rozišla, ale princíp pokračuje a nie len u spomínaného politika, ale u väčšiny politikov je to tak, alebo aj horšie.

Minuloročne nereagovanie pána Premiéra na korešpondenciu od Syndikátu slovenských novinárov, ktorí ho písomne požiadali o stretnutie a nedostali žiadnú odpoveď, bol prejavom vrcholnej arogancie, alebo neschopnosti organizovať svoju korešpondenčnú agendu.

List bol adresovaný Premiérovi a premiér mal reagovať, na neodpovedanie, niet žiadneho ospravedlnenia ani pochopenia.

Môžem to porovnať s písomnou pozvánkou pre premiéra Fica navštíviť švajčiarsky novinársky klub, ktorí navštevujú poprední svetoví politici Club Suisse da la Presse na toto pozvanie pán Premiér nereagoval, ale odpoveď došla o 4 mesiace zo „Zboru poradcov“. Bol som prekvapený, ale keď som nazrel do organigramu Úradu vlády, ktorý má 52 rôznych oddelení, 21 poradných orgánov a 15 splnomocnencov, moje prekvapenie bolo totálne a myslím si, že v tom je dôvod nefunkčnosti priamého kontaktu.

Keď politik stratí priamy kontakt s občanmi, stratí aj svoju autoritu a za to si je zodpovedný sám, keď si nevie zorganizovať korešpondenčnú administratívu vo svojej aktivite.

Položme si otázku, keď politik má svojich poradcov v niektorých prípadoch až príliš veľa, tak potom kto robí politiku ? Z ktorej hlavy vychádzajú politické reakcie a podnety ? Poradcovia majú možnosť zneužiť svoju poradenskú službu aj v prospech politického protivníka. Trojské kone existovali a stále existujú.

Z mojich životných skúsenosti môžem povedať, že veľkí ľudia vždy odpovedajú a podpisujú osobne.

Určite si spomínate na atentáty v New Yorku v roku 2001. Bol som svedkom udalosti, pracoval som v New Yorku ako akreditovaný novinár pri OSN. Na ceste do práce som videl, keď druhé lietadlo narazilo do budovy VTC. Nachádzal som sa na Manhattane neďaleko budov WTC, ked spadli. Sledoval som bez prestávky vývoj v televízii a v novinách. Veľmi kladne bola hodnotená práca starostu mesta New Yorku pána Giulianiho. Skutočne, bol pri všetkých zachranných akciách súvisiacich s atentátmi.

Keď som sa vrátil do Ženevy, napísal som jeden list pánu Giulianimu poďakovanie za jeho aktivitu pri katastrófe atentátoch.

Za dva týždne som mal odpoveď od pána Giulianiho.

Páni slovenskí politici a všetci čo si myslite že niečo znamenáte, zoberte si príklad z tejto skutočnosti. New York má raz toľko obyvateľov, ako cele Slovensko, bolo to v období, že by nik nekritizoval Giulianiho, keby neodpovedal. A on pri všetkých starostiach, čo vtedy mal, odpísal a podpísal odpoveď neznámemu človeku.

Július Kubík