autor: Július Kubík (príspevky autora: 279)

Rozdiel medzi štátom a súkromníkom je, že štát musí a súkromník môže .

Klamstvo, špekulácia a manipulácia ovláda svetom a politickí polointeligenti, podplatení  pätolízači sa nechali vtiahnuť do svetového ekonomického bordelu.

Svet je postihnutý ekonomickou rakovinou ! Dostal sa do situácii, z  ktorej nie je logické východisko. Bohužiaľ, všetko so všetkým súvisí !

Keď sa svet nevráti k štátnemu znárodneniu vitálnych zdrojov, surovín a nezakáže sa „zákonom“ s týmito položkami obchodovať a  špekulovať na burze, tak terajšia svetová ekonomická situácia skončí svetovou vojnou.

Vôbec nebudem prekvapený, keď raz K. Marx dostane in memoriam Nobelovu cenu za ekonomiku. Aplikácia Marxovej teórie zlyhala na riadení ekonomiky komunistickými politikmi, čo vôbec nebola Marxova teória. Bolo to v období, keď sa svet delil, medzi východ a západ. Marxova teória bola, štátom a vedúcou politickou stranou, kontrolovaná vitálna ekonomika. Podotýkam „kontrolovaná, nie riadená“. Dnes môžeme, čo sme slobodní a nezávislí ekonomickí analytici, jednoznačne povedať, že aplikácia Marxovho kapitálu je reálna, len ju treba chápať, ako existenčný a garantovaný článok štátnej ekonomiky, v prospech všetkých občanov. Taktiež bráni špekulácii s ekonomický vitálnymi produktmi. Spravovaná má byť trhovo, bez politického aspektu v prospech obyvateľov.   

Dnes vo svetových globalizačných trhových myšlienkach, každá ekonomický - politická akcia, má svoje lebo. V každom prípade sa odvolávame, lebo inde je to tak ! Slovo lebo, sa používa, keď nie je  na to reálna odpoveď.

Všetko, čo sa okolo nás deje, má svoj význam a svoj pôvod. Veľké, či malé veci, majú len svoje farebné odtiene.

Keď nechá štát sprivatizovať vitálne zdroje svojej ekonomiky, aké má garancie, že súkromná spoločnosť, čo sprivatizovala neskrachuje ? Žiadne ! (v realite sa to už stalo mnohokrát) Súkromné spoločnosti, majú v prvom rade záujem o zisk, nemajú žiadnu povinnosť voči spoločenstvu. Aké je východisko, keď súkromný podnik, vo vitálnej ekonomike pre štát skrachuje ? Čo spraví štát v takom prípade ? Nezostává mu nič iné, iba prevziať spravovanie a finančne zabezpečiť funkčnosť. To je jasná odpoveď na realitu a dostali sme sa do jadra aj svetového problému.

Svetová globalizácia narušila aj prirodzenú infraštruktúru poľnohospodárov. V mnohých krajinách sa poľnohospodárstvo úplne vytratilo, lebo prevládol dovoz poľnohospodárskych produktov, relatívne lacný z iných krajín. Tento systém fungoval, až do dnes. Keď makléri  začali obchodovať s vitálnymi produktmi na burze, stúpaním cien im umožnilo dohnať straty na špekulatívnom kreditnom trhu v Amerike. Krajiny, ktoré sa spoliehali na dovoz, sú v monumentálnych vitálnych problémoch. Stúpajú ceny základných poľnohospodárskych produktov, ropy, plynu a s tým súvisiacim dopadom na každodenný život ľudí. Svet sa dostáva do situácie nepredvídanej, zo strany naivných a plánovanej, zo strany špekulantov.

Bolo obdobie, keď Európska Únia diktovala kvóty poľnohospodárskej produkcie a platila poľnohospodárov, za nekultivovanie určitej časti pôdy. Diktovala a diktuje všetko, čo sa deje okolo poľnohospodárstva. Nepripomína Vám to komunistické takzvané plánované hospodárstvo ?  Alebo multi-nacionálne spoločnosti, ktoré diktujú ceny a ekonomické podmienky nepripadajú Vám, ako kedysi, štátne podniky ? Niekedy štát mal možnosť regulovať ceny a v dnešnej dobe, štát nemá žiadne možnosti ovplyvniť ceny. To znamená, nemôže nijak a v ničom pomôcť občanovi. Jedine, čo štát má v rukách, je určenie dani a poplatkov, avšak v konečnej fáze, tie dane a poplatky zaplatí občan. Ceny a zisky sú v rukách súkromníkov.

Nikdy predtým nebolo treba posielať pomoc africkým štátom, a dnes nevyžijú bez pomoci. Iba Francia posiela do Afriky miliardy €, ale v skutočnosti k ľuďom tam nepríde ani polovička.

Haiti dovážali ryžu za lacnejšiu cenu, ako zo svojej produkcie a ich poľnohospodárstvo zostalo nevyužité a dnes, pri vysokých cenách, ľudia nemajú čo jest. Vlastná produkcia nestačí dohnať nedostatok. Takých a podobných situácii je príliš veľa na dobu, v ktorej žijeme. 

Tak to bolo aj v Európe, že poľnohospodári boli platení, že nekultivovali pôdu, na všetky poľnohospodárske výrobky bola kvóta a dnes nik nevie, ako zastaviť stúpanie cien.

Výsledok je, že všetko je privatizované a silnejší požiera slabšieho. Pokiaľ je tovar v zboží, ktoré nemá vplyv na potraviny, nie je to dôležité, ale potraviny sú nevyhnutné k životu a tam sa nepardonuje.

Podnik bez zamestnancov asi ťažko by fungoval, ale zamestnancov vychová štát na náklady štátu a rodiny. Podnik si iba vyberie, koho zamestná. Podnik, keď skončí svoju ekonomickú aktivitu, zamestnancov prepusti a kto sa má o nich postarať ? Predsa štát.

Čo keby podniky zo svojho zisku po zdanení odvádzali 30 % na školstvo ? Veď predsa oni potrebujú kvalifikovaných zamestnancov. 

Rozdiel medzi štátom a súkromníkom je, že štát musí a súkromník môže .

Toto sú výsledky všeobecnej privatizácie, anarchia 21 storočia. Tak potom, na akú demokraciu a trhové hospodárstvo sa to vlastne hráme ?

Aktuálne na Slovensku je drahší benzín, ako vo Švajčiarsku ! Je to normálne ?

Minimálny plat vo Švajčiarsku je 3 200 Sfr. Čo sa rovná 62 000 Sk. 

                         Na Slovensku je 8 100 Sk , čo sa rovná 417 Sfr.

Cena benzínu 1.84 Sfr vo Švajčiarsku  

                          40.2 Sk. na Slovensku.

Akú má právomoc vláda zasiahnuť do tejto situácie ? Žiadnu, občania plaťte. 

J Kubík